Do Mlynickej doliny viedli až do konca 19. stor. len vyšliapané poľovnícke a pastierske chodníčky. Roku 1899 nechal majiteľ Štrbského Plesa Jozef Szentiványi upraviť chodníček k Plesu nad Skokom. V rokoch tesne pred prvou sv. vojnou sa uhorský lesný erár postaral o prestavbu a rozšírenie chodníka k vodopádu Skok. Až v r. 1934 klub československých turistov predĺžil chodník až po Capie pleso a na Bystré sedlo zo zostupom do Furkotskej doliny. R. 1993 správa TANAP-u tento priechod uzavrela a presmerovala ho cez Bystrú lávku, asi 200 m južnejšie. A práve túto trasu, ktorá sa považuje za jednu z najkrajších priechodov vo V. Tatrách sa naša 8 členná skupina turistov rozhodla zdolať. Počasie bolo nádherné, tak sme si pri vodopáde Skok dopriali krátky oddych a za chvíľu pokračovali ďalej, k plesám nad vodopádom Skok. Dlhšiu oddychovú pauzu sme si dopriali až pri Capom plese, pretože tu už nás čakala náročnejšia časť dnešnej túry, prechod cez Bystrú lávku, istený reťazami a následne prudší zostup do Furkotskej doliny, v hornej časti takisto pomocou reťazí. Klesajúci chodník vedúci popri Vyšnom a Nižnom Wahlenbergovom plese nás doviedol až na Škutnavú poľanu. Niektorí prešli žltou TZ ku chate Pod Soliskom a využili sedačkovú lanovku na zostup a traja pokračovali pešo až na Štrbské Pleso. Celý čas bolo teplé bezveterné počasie, až v závere túry nás skropilo zopár dažďových kvapiek. S dobrým pocitom, že sme túto náročnú túru zvládli, sme sa po krátkom oddychu pri zaslúženom pivku pobrali domov.  A vedeli ste, že na Štrbskom plese sa ľad na hladine drží až 155 dní ? Ten bol v r. 1872 – 1902 komerčne využívaný. Plnili sa ním chladiarenské boxy v Budapešti, Viedni, Temešváry, Berlíne, Vroclave..., ktorý prepravovala Košicko – bohumínska železnica.

 

    Národný park Poloniny, ktorého názov vychádza z poľského slova planiny, čiže horské lúky, je našim najvýchodnejším národným parkom na slovensko-poľsko-ukrajinskom pohraničí. Do tejto najmenej navštevovanej lokality sa 11. augusta vybralo 15 našich turistov. Ubytovali sme sa v Novej Sedlici, odkiaľ sú dobré východiskové body na turistiku. Večer, pri varení guľášu pod oblohou plnou hviezd, sme sa rozhodovali, kam ráno vyrazíme. Trojica turistov sa rozhodla pre túru cez Stužický prales na Kremenec, ktorý je svojou výškou 1210 m.n.m. najvyšším vrchom Bukovských vrchov. Na jeho vrchole sa nachádza mramorový trojhranný obelisk, stret troch krajín. Pokračovali až na Veľkú Rawku, nachádzajúcu sa už na poľskej strane. Do Novej Sedlice zišli cez Čierťaž. Druhá skupina sa vybrala na Riabu skalu, tretí najvyšší vrch Bukovských vrchov /1167 m.n.m./. Trasu sme si uľahčili tým, že sme sa autami priviezli až k lúke Medovej baby, na ktorej drevená socha pripomína včelárku Žofiu Maťašovskú, ktorej med z 80 úľov kupovali aj pardubické pernikárne a čokoládovne v nemeckom Kolýne. Samozrejme, na vstup autami sme dostali povolenie. Odtiaľ sme pokračovali po žltej TZ na Riabu skalu. Keď sme sa dostatočne nasýtili výhľadmi z jej výhľadovej plošiny a „čučoriedkami“, pokračovali sme ďalej po hrebeni na Ďurkovec /1188 m.n.m./, ktorý je jediný odlesnený vrch v slovenskej časti Polonín. Túru sme ukončili v rusínskej obci Runina, no predtým sme si ešte prezreli pekné pútnické miesto Tri studničky. Počasie nám neskutočne prialo, cestou sme popri chodníkoch nad obcou nazbierali aj zopár hríbov. V tejto lokalite, kde nie sú davy turistov sme pookriali na duši a načerpali síl do ďalších pracovných dní.

 

    Biela skala sa týči vo výške 926 m.n.m. nad obcou Slovinky a patrí medzi dominanty planiny Galmus. Práve na túto skalu sme sa vybrali dňa 22.7., no naša trasa začínala v obci Spišské Vlachy, kde sme sa pohodlne dopravili vlakovým spojením. Žltá TZ začínajúca už na vlakovej stanici nás viedla horou až k smerovníku „Za horou“, nachádzajúcom sa v peknom prostredí nazývanom Zahura. Tu pri rybníčku s množstvom rybárov sme si dopriali krátku pauzu na oddych a pokračovali až k chate Galmus. Je to pekné oddychové miesto s lavičkami pri ohnisku, prístreškom, informačnou tabuľou o planine a krížom, ktorý je svedectvom o horárni, ktorá bola v r. 1944 vypálená ako útočisko partizánov. Prudším stúpaním sme sa nakoniec dostali až k nášmu cieľu, na Bielu skalu, ktorej bralné steny spadajú už do Poráčskej doliny. Zapísali sme sa do vrcholovej knihy, osušili tričká na slniečku na lavičke stojacej pod veľkým dreveným krížom, pokochali sa peknou scenériou na obec Slovinky a na hrebeň Hnileckých vrchov. Zelenou TZ, ktorá nám miestami poskytla výhľad na Kráľovú hoľu sme sa dostali až do Krompách. Počasie počas celej túry bolo teplé, slnečné, krátke mrholenie nás zastihlo až v meste pri kávičke, no na vlakovú stanicu sme došli zase bez dažďa. Len škoda, že na peknú nenáročnú túru, spoznať nové miesta, kde nie sú davy turistov /míňali nás len 3 cyklisti/ a za dobrého počasia sme sa zišli iba traja.

 

    Každoročne sa stretávame v termíne zo dňa 14. – 15. júla vo večerných hodinách na vrchole Krivoštianky, z príležitosti založenia nášho turistického klubu v r. 1962. Počasie bolo výborné, no žiaľ, pri prístrešku pod vrcholom sme sa stretli iba 8. Možno to spôsobila správa v Televíznych novinách o medvedici s 2 medvieďatami pohybujúcich sa v Humenských vrchoch. Náš člen Jožko V. svojim spevom a hrou na gitaru nám vytvoril tú správnu atmosféru /a možno odplašil aj medvede ?!/ a 4 členovia, ktorí sa rozhodli na vrchole aj prenocovať, mali na to ideálne podmienky. Tejto noci bolo 27 °C.

 

    22. - 25.6.2023 sa vo Vysokých Tatrách konal už 56. vysokohorský zraz Klubu slovenských turistov. Registrácia a otvorenie zrazu sa konalo v Starej Lesnej v kongresovom centre SAV ACADEMIA, pretože v hoteli Morava prebieha rekonštrukcia. Aj keď počas zrazu VHT sú povolené výstupy na niektoré neznačené štíty za doprovodu inštruktora, predpoveď počasia nevyzerala priaznivo. Jedna skupinka našich turistov sa vybrala prejsť hrebeň Spišskej Magury, druhá skupinka vyrazila zo Štrbského plesa na Predné Solisko a ďalší sa rozhodli pre trasu k Zelenému plesu a za predpokladu lepšieho počasia zdolať Svišťovku, až na Skalnaté pleso. No žiaľ, predpoveď meteorológov sa vyplnila a tak sme všetci kvalitne zmokli. Navyše, na vrchole Predného Soliska sme zažili aj poriadne krupobitie. Na druhý deň nám sľubovali priaznivejšie počasie, no s malými prestávkami lialo celý deň. Konečne sme mali čas navštíviť Múzeum tatranskej prírody v Tatranskej Lomnici a prezreli sme si aj náučný chodník Pramenisko, ktoré je najstarším a najzachovalejším lesným porastom v Tatrách zo schopnosťou zhromažďovať zrážkovú vodu a len pomaly ju uvoľňovať do okolia. Hoci tatranské štíty počas nášho pobytu zostali skryté pred našimi zrakmi, okolie Tatier má stále čo ponúknuť svojim návštevníkom. Tatry sú známe svojim nevyspytateľným počasím, tak snáď nám to vyjde nabudúce.

 

    Od 8. do 11. júna 2023 sa 18 našich turistov vybralo na Čingov, na Horskú chatu nášho známeho p. V. Jeremiaša spoznávať krásy Slovenského raja. Už zrána sa väčšia skupina vybrala na  Klauzy, druhá skupinka si zvolila menej náročnú túru a to na 146 m vysokú skalnú terasu Tomašovského výhľadu.  Žiaľ, počasie ich sklamalo a tak sa po celodennej túre vrátili na chatu poriadne premočení. Druhý deň zdolávali Prielom Hornádu a Kláštornú roklinu, známu s najväčším počtom vodopádov, no ani tentokrát sa to nezaobišlo bez dažďa. Druhá skupinka si zašla na blízku Soviu skalu. Slovenský raj, jeden z najkrajších oblasti Slovenska, veď pomenovanie získal vďaka svojim prírodným hodnotám má čo ponúknuť, no pre príjemnú zážitkovú túru treba dobré počasie. A to nebolo. Môžeme sa len uchlácholiť známym príslovím, že nie je zlé počasie, iba zle oblečený turista. 

 

    Dnešným dňom sme prechádzkou k studničke Belovarka, nachádzajúcej sa pod Krivoštianskou horou v katastri obce Staré ukončili akciu 100 JKM. Zišli sme sa v hojnom počte, cca 50 účastníkov a tak sme využili väčšiu plochu súkromného pozemku p. Ivana – Furmanovo, na ktorom sa deti dostatočne vyhrali a tí, ktorí tam boli prvýkrát, obdivovali jeho výtvory. Prví návštevníci pripravili oheň a po zvítaní sa zo známymi, oddychu a po opekačke sme pokračovali v našom tradičnom programe, v súťažení. Žienky si vyskúšali svoju šikovnosť v hode šípkami, kde si najlepšie počínali L. Bušaničová, J. Demčáková a Vargovičová.  Miško Sabo, Jakubko, Jožko a Jurko Vargovičovi a Marko Janok si zase overili svoju zdatnosť v hode granátom na cieľ. Najlepšia zábava pre všetkých nastala pri pľuvaní hrachu do diaľky a chlapi si vyskúšali svoju silu aj hodom polenom a z tejto disciplíny si putovný pohár odniesol J. Vargovič ml. Dvadsiatim výhercom z losovania tomboly urobila radosť hoc aj skromná výhra. Pri ceste domov zase každý využil novo, zatiaľ provizórne vyznačenú trasu popri pasienkoch. Zažili sme príjemný slnečný deň v peknom prostredí medzi známymi a načerpali energie do ďalších pracovných dní.

 

    Malkovská hôrka je vrch v nadmorskej výške 481 m, nachádzajúci sa v lesoparku Cemjata, ktorý je súčasťou Šarišskej vrchoviny. Tento vrch bol 7. mája našim cieľom. Cestu do Prešova sme absolvovali výhodným vlakovým spojom a z Prešova do Hanisky  sme sa presunuli autobusom. Odtiaľ začínala naša trasa. Našou prvou zastávkou z časti Borkút bol pamätník východoslovenského roľníckeho povstania nachádzajúci sa na vrchu Furča, ktorý bol postavený na počesť obetí najväčšieho sedliackeho  povstania v r. 1831. Odtiaľ sme pokračovali na Malkovskú hôrku, na ktorej sa nachádza vyhliadková veža z výhľadmi na mesto Prešov a jeho okolie. Celý lesopark je popretkávaný rôznymi cestičkami, chodníkmi, značenými cyklotrasami, ktoré vyskúšal náš turista Maťo na svojom bicykli. Po 30 minútach chôdze sme dorazili do lokality Kvašná voda. Doplnili sme si fľaše touto vynikajúcou minerálnou vápenato-horčíkovou vodou, ktorej blahodárne účinky využívali už v 2. pol.19. stor. v kúpeľoch v Cemjate, ktoré boli známe v celom Uhorsku, no po 2. sv. vojne zanikli. Využili sme ešte časovú rezervu a  vybrali sa pozrieť Čertov kameň, ležiaci v potoku Čertov jarok. Je to balvan o rozmeroch 2X3 m zo žilami kremeňa, no podľa viacerých to bola len strata času, nestálo to zato merať k nemu kilometre. Od prameňa Kvašnej vody sme zelenou TZ pokračovali k Prešovskej kalvárii. Jej dominantou je Kostol Sv. kríža na jej vrchole z r. 1721. Prezreli sme si kaplnky na Krížovej ceste, zaujímavé staré náhrobky a už nás čakal len posledný úsek cez mesto k vlakovej stanici.  Celkovo sme prešli 19 km a túto trasu s nami 9. turistami prešli aj 3. turisti z 1. michalovského klubu a dvaja z hanušovského klubu Krokus. Počasie nám prialo, strávili sme príjemný deň v peknom prostredí a videli ďalšie nové miesta.

 

    32 účastníkov sa zišlo pri prístrešku pod vrcholom Krivoštianky na pokračovaní akcie 100 JKM. Niektorí využili zelenú turistickú trasu, poniektorí vyšli strmšou neznačenou ,,modrou,, trasou. Počasie nám neprialo, už počas výstupu začalo mrholiť, pre hmlu neboli z vrcholu žiadne výhľady. No turista musí byť optimistom a veriť, že bude odmenený prírodou, aj keby bolo počasie ,,pod psa,,. Našťastie okolo obeda dážď ustál, hmla sa rozplynula a tak sme využili tento čas na súťaže. V hode šípkami si najlepšie počínali M. Cimprichová, M. Hrešková a J. Kovaľová. Pri pľuvaní hrachu do diaľky bolo veselo a najlepšie sa darilo R. Demčákovej a s chlapov si cenu za 8,40 m odniesol R. Soviak. Pri spiatočnej ceste domov sa ukázalo aj slniečko , takže sme ešte mohli obdivovať aj naše slovenské orchidey – vstavače purpurové, rastúce v tejto lokalite.

 

    V rámci akcie 100 Jarných km nás v nedeľu 16. apríla čakal výstup na vrch Jakovec (390 m.n.m.) nachádzajúci sa nad obcou Staré na južnej strane hrebeňa Krivoštianky. Po upršanej sobote svitol krásny slnečný jarný deň, ktorý vylákal do prírody 19 našich členov. Naše rady svojou účasťou posilnil aj pán primátor Strážskeho s malým synom, ktorý bol najmladším účastníkom výstupu.

    Ráno sme vyrážali z Krivoštian po miestnej žltej značke smerom na studničku Belovarka. Zároveň sme ju aj otestovali, pretože bola vyznačená len krátko predtým v súčinnosti s p. Baranom, ktorého pasienky obchádza a ktorý nám aj pomohol trasu spriechodniť. Pri prameni Belovarka sme sa zastavili na krátku občerstvovaciu prestávku. Posledný strmší úsek cesty preveril našu kondičku po zime, o to viac sme sa potešili, keď sme dosiahli vrchol Jakovca s krížom. Bezveterné slnečné počasie a krásne výhľady na južný horizont, k tomu opekačka a družná debata sprevádzaná gitarou Jožka V. spôsobili, že sa nám ani nechcelo opustiť toto príjemné miesto. Nakoniec sa 8 z nás rozhodlo využiť pekný deň a vystúpiť ešte na Krivoštianku. Cestou-necestou sme sa napojili na zelenú značku vedúcu po hrebeni a odtiaľ to už bol len kúsok na vrchol.

    Deň sme ukončili plní pozitívnej energie a elánu do ďalších akcií, ktoré nás čakajú v nasledujúcich mesiacoch. Nech sú vydarené a bohaté na účasť i zážitky!

 

    20. marec je dňom, kedy končí vláda zimy a nastáva jarná rovnodennosť – prvý jarný deň. Príroda je viac obdarená lúčmi slnka, začína sa prebúdzať a nás to čoraz viac ťahá vonku. Turisti na celom Slovensku začínajú obľúbené podujatie 100 JKM, tohto roku je to už 66. ročník. Jeho pravidlom je účasť na jarných turistických akciách či už s klubom, alebo individuálne a doba plnenia by mala trvať od 19. marca do 3. júna. Je to akcia, ktorej sa tešia nielen turisti, ale aj široká verejnosť. Náš klub túto akciu už dlhodobo otvára na Brekovskom hrade, stojacom na kopci Klokočiny nad obcou Brekov. Stretli sme sa v hojnom počte pod prístreškom pod hradnými múrmi, kde po obhliadke hradu a hradného múzea sa všetci účastníci mohli zabaviť, či skrátiť čas pri súťažiach. Žienky si svoju šikovnosť vyskúšali v hode šípkami a tu sa najlepšie darilo M. Hreškovej, I. Vaňkovej a M. Cimprichovej. Úsmevy na tvárach nielen súťažiacich žien, no i divákov vyčarila súťaž v hode valčekom na terč, kde si najlepšie počínala M. Cimprichová, V. Lenartová a G. Škubová. Za svoju šikovnosť boli odmenené vecnými cenami. V tejto príjemnej atmosfére a slnečnom počasí čas rýchlo ubehol a nám zostáva iba dúfať, že takéto vydarené počasie bude nám dopriate aj v pokračovaní 100 JKM na kopec Jakovec.

 

    Po celoročných aktivitách sme sa 24.2.2023 zišli v priestoroch Aztéky, za účelom zhodnotenia roka  2022 a oboznámenia členov o pripravovaných akciách na rok 2023. Výročnú členskú schôdzu viedol Ing. Miroslav Kačur. Pozvanie prijal predseda RR Ivan Ballo a primátor mesta Strážske Patrik Magdoško, ktorý, žiaľ, pre pracovnú vyťaženosť sa dostavil až v závere schôdze. Hlavnými bodmi programu bola správa o činnosti KST za rok 2022, v ktorej v závere zazneli od predsedníčky klubu slová vďaky pre členov výboru za ich prácu a takisto pre všetkých členov prianie pevného zdravia a veľa turistických zážitkov. Ďalej bola prednesená správa o hospodárení KST,  správa revíznej komisie a informácia o stave čl. základne a o výške čl. príspevkov na rok 2023. Členská schôdza schválila plán turistických podujatí na rok 2023, ktorý je obohatený o nové akcie a rozpočet na rok 2023.   Ľuboš Makara, Ing. Robert Macko a Marian Bereš si prevzali ďakovný list za aktívnu činnosť pre KST. Jozef Vargovič si prevzal ďakovný list za nezištnú prácu pre KST a zároveň k jeho 70. výročiu. V diskusii Ing. Robert Macko navrhol zmenu názvu nášho klubu. Prebehlo hlasovanie o zmene a týmto vznikla úloha pre výbor zaregistrovať nový skrátený názov: KST Strážske. Po ukončení oficiálnej časti členskej schôdze si všetci členovia posedeli v príjemnej atmosfére pri guľáši, občerstvení a koláčikoch ku kávičke, ktoré upiekli naše členky Monika, Katka a Janka.

 

    Ubehol mesiac od našej poslednej zimnej akcie a tak sme nedočkavo čakali na ďalší zimný výstup, tentokrát na vrch Krivoštianka /549 m.n.m./.  35. účastníci, ktorí postupne prichádzali na vrchol boli nadmieru spokojní s dňom ako vyšitým na túru, keď po mrazivých dňoch teplota na vrchole klesla už len na -1°C a okolo obeda sa ukázalo aj slniečko, ktoré nás príjemne zahrievalo. Zimnú idylku dotvárala aj snehová pokrývka, ktorá síce lahodila oku, no skomplikovala vytvoriť oheň z mokrého dreva. Nakoniec sa to ako tak podarilo, takže po dlhšej chvíli už rozvoniavala aj pečená slaninka. Zaspomínali sme si na humorné situácie z predošlých akcii, oslávencovi Radovi zablahoželali k narodeninám a rozišli sme sa domov s prianím skorého spoločného stretnutia.

 

14.01.2023          48. ročník zimného výstupu na Sninský kameň - Vihorlatské vrchy

     Juhovýchodne nad obcou Zeplínske Hámre sa nachádza sopečný andenzitový útvar, pozostávajúci z dvoch samostatných brál – Malý a Veľký Sninský kameň. Po sviatočných dňoch prejedania sa a zaháľania sme sa už tešili do prírody na našu prvú tohtoročnú plánovanú akciu aj napriek tomu, že momentálne daždivé a hmlisté počasie vôbec nenasvedčuje tomu, že je zima. S parkoviska na konci dediny sme sa vydali po žltej turistickej trase cez  drevenú lávku ponad potok, popri kameňolome, kde sa ťaží najkvalitnejší kameň v strednej Európe s obsahom až 75 % andenzitu a lesným chodníkom miestami prekračujúc, či preskakujúc zamoknuté miesta a potôčiky .V týchto miestach sa ešte vyskytovala hmla, no s naberajúcou výškou sme spozorovali na zemi zopár snehových vločiek. Aké príjemné bolo naše prekvapenie, keď snehovej vrstvy bolo stále viac a viac, no a pri Jankovej skale to už bola súvislá snehová pokrývka, ktorá sa držala aj na stromoch. Toto sme fakt nečakali. Po krátkej oddychovej pauze v sedle Tri tably sme pokračovali ďalej a pri informačných tabuliach pod bralami sme sa rozhodli vyjsť po kovových rebríkoch najprv na Malý Sninský kameň /998 m.n.m./. Na naše prekvapenie a radosť sa nám na jeho vrchole ukázalo aj slnko. Po chvíli sme prešli na Veľký Sninský kameň /1006 m.n.m /. Všetci sme sa svorne zhodli, že takéto slnečné teplé bezveterné počasie sme tu ešte nezažili. Výhľady boli obmedzujúce, keďže pod nami bola inverzia, no slnko nám to vynahradilo. Ani sa nám nechcelo ísť preč. Po spoločnom fotení pri kovovom kríži z r.1990, ktorý nahradil drevený, keď ho vandali zhodili do  rokliny, sme sa vracali späť, no zvolili sme si zelenú, obtiažnejšiu trasu cez Rovienky. 12 našich turistov zúčastnených na tomto už 48. ročníku zimného výstupu na túto prírodnú pamiatku bolo maximálne spokojných, že Sninský kameň nás opäť nesklamal a ukázal nám svoju krásnu zasneženú tvár.