Horská chata Lajoška, nazývaná aj Predná Holica, leží vo výške 908 m.n.m na hrebeni Volovských vrchov. Nachádza sa blízko Košíc, prístup k nej je možný zo všetkých obcí na okolí, preto je veľmi obľúbená a hojne navštevovaná v každom ročnom období.

    My sme využili výhodné vlakové spojenie do Košíc a následný autobus na Jahodnú-kopec, kde sme našu túru začínali. Zelenou TZ sme sa dostali k Chate Jahodná (600 m) pod lyžiarskym vlekom, tu sme sa napojili na červenú TZ, po ktorej vedie aj známa Cesta hrdinov SNP. Po dvoch hodinách sme už boli pri Chate Lajoška (908 m). Svoje meno dostala po Ľudovítovi Konrádym, ktorý v r. 1925 inicioval obnovu úplne prvej chaty z r. 1914. Súčasná chata na tom istom mieste však bola postavená až v r. 1951, pretože tú pred ňou počas druhej svetovej vojny vyhodili do vzduchu maďarskí vojaci. Príjemne nás prekvapila svojím vynoveným vzhľadom a množstvom prevažne cykloturistov. Najnovšia atrakcia, ktorú ponúka, sú tri sklenené iglu, v ktorých je možné stráviť noc pod hviezdami a pozorovať nočnú oblohu. Blízko chaty sa nachádza aj kaplnka z r. 1912 a spomienková tabuľa na pamiatku zosnulých členov košických turistických klubov. Po obedňajšej pauze sme pokračovali k Idčianskemu sedlu (954 m). Cestou sme sa zastavili na skalnej vyhliadke Loreley (983 m). V sedle sme sa rozdelili na dve skupiny – štyria z nás neodolali volaniu Kojšovskej hole a príjemným hrebeňom cez Golgotu pokračovali na jej vrchol. Ostatní štyria zostúpili po modrej TZ do Zlatej Idky. Takmer ľudoprázdna Kojšovská hoľa (1246 m) odmenila naše neplánované rozhodnutie výhľadmi do širokého okolia, hoci Vysoké Tatry boli zahalené v opare. Na blízkej Chate Erika sme si dali ďalšiu prestávku na občerstvenie a pred nami zostával už len nenáročný zostup po modrej TZ do Zlatej Idky.

    Po príjemne strávenom dni sme 25 km v nohách ani necítili.

    V skorých ranných hodinách sme sa vo vlaku do Košíc streli 11 členovia klubu. Chladné ráno nás prebralo z driemot, ale keď sme vystúpili z vlaku v Spišskej Novej Vsi privítal nás teplý letný deň.

    Cestou na začiatok trasy, ktorý bol pri BMZ, sme si urobili kratšiu exkurziu uličkami mesta. Celá túra viedla po miestne značených trasách, ktoré sú navzájom poprepájané, dajú sa rôzne kombinovať a dajú sa absolvovať pešo alebo na bicykli. Nachádza sa na nich niekoľko pozoruhodností, ktorým dominuje rozhľadňa Schulerloch. Našou prvou zastávkou bola jaskynka Školská diera (po nemecky Schulerloch), ktorú však miestni nazývajú aj Karasovou dierou, údajne podľa zbojníka Karasa, ktorý ju obýval. Na polceste k rozhľadni sme sa zastavili pri drevenej Kaplnke Panny Márie Karmelskej. Je to pútnicke miesto z prvej polovice 20. storočia a na jej sviatok v júli sa tu konajú odpustové sväté omše. Pod kaplnkou sa nachádza aj menšia murovaná kaplnka s množstvom ďakovných tabúľ a prameň pitnej vody nazývaný Prameň Panny Márie. V príjemnom chládku sme si na tomto mieste aj my oddýchli a osviežili a pokračovali sme k hlavnému cieľu dnešnej túry - k rozhľadni Schulerloch. Je to mestská rozhľadňa vysoká 24 m a ponúka pekné výhľady na samotné mesto a jeho okolie, na pohoria Vysoké Tatry, Levočské vrchy, Branisko, Volovské vrchy a kopce Slovenského raja. Nie je problém identifikovať objekty na obzore, pretože sú tu nainštalované panorámy aj s popisom. V altánku pod rozhľadňou sme si dopriali obedňajšiu prestávku, po ktorej sme pokračovali cez kopec Rittenberg k ďalšej technickej pamiatke, a to k prefabrikovanému bunkru z čias socializmu. Vo vnútri sa nachádza aj miniexpozícia pripomínajúca činnosť Vojenského útvaru v SNV. V závere trasy sme neobišli pozostatky bývalého lomu na sadrovec a poslednými výhľadmi na mesto od mohutného betónového slovenského dvojkríža v lokalite Pieskovec sme ukončili našu túru. Pred nami ostávala už len cesta cez Tarču, Vyšný Hámor na stanicu k vlaku.

    Zmrzlina a vychladené pivko boli príjemnou bodkou za našim putovaním, ktorému nedominovali náročné športové výkony, ale sme sa zoznámili s ďalším pekným miestom, ktoré sa oplatí navštíviť.

    Studnička Belovarka nachádzajúca sa na okraji lesa nad obcou Staré bola už v minulosti vyhľadávanou pre svoju chutnú a údajne i liečivú vodu. Ľudia ju používali okrem pitia i na liečbu očných ochorení, preto ju aj nazývali očnou vodou.

    Práve na toto miesto sme sa vybrali na nenáročnú túru, aby sme zavŕšili sériu akcií v rámci tohtoročných 100 Jarných kilometrov. Upršaná a chladná sobota zrejme mnohých odradila, preto bola účasť oproti minulým rokom slabšia. Stretlo sa nás tu cca 25 turistov i neturistov. Aby sme sa mohli ohriať na slniečku, presunuli sme sa o niečo nižšie na Furmanovo. Je to príjemné oddychové miesto, o ktoré sa stará a ktoré zveľaďuje jeho ústretový majiteľ pán Ivan zo Starého. Ten sa k nám na chvíľu i pridal. Sú tu vybudované aj ohniská na opekanie, čo sme samozrejme využili. Po dobrom jedle potom chlapi súťažili v hode polenom do diaľky. Najviac sily i šťastia mal tentokrát Dušan Kovaľ, ktorý sa tešil z jednoznačného víťazstva. Na záver sa losovala tombola, takže naprázdno neodišli viacerí z nás. Nešlo však o hodnotu výhry, či výhru v súťaži, na prvom mieste bola zábava a radosť zo spoločne stráveného času v lone prírody.

    V rámci akcie 100 Jarných kilometrov už tradične nesmie chýbať výstup na Krivoštianku (549 m n.m) – najvyšší vrch Humenských vrchov.

    Priaznivá predpoveď počasia prilákala v nedeľu 27.4.25 do prírody cca 40 turistov. Výstup po zelenej, resp. modrej turistickej značke z Krivoštian sme všetci v pohode zvládli. Cestu nám spríjemňovala aj čerstvá zeleň nad hlavami i pod nohami, vôňa kvitnúcich konvaliniek a veselý štebot operencov. Jednoducho jarná idylka. Vrchol Krivoštianky nás odmenil peknými výhľadmi do širokého okolia a altánok pod vrcholom bol osvedčeným miestom nášho stretnutia. Tu sa družne debatovalo, opekali sa prinesené klobásky a slaninka a najväčšia zábava bola pri súťaži v hádzaní (aj hľadaní) šípok na terč.

V kategórii detí sa na prvých troch priečkach umiestnili:

1.                  Júlia Macková

2.                  Nina Macková

3.                  Lukáško Lukačko

V kategórii žien mali najväčšie šťastie:

1.                  Katka Lipovská

2.                  Zuzka Sovjaková

3.                  Iveta Kovaľová

    Astronomická jar je už tu. Príroda sa pomaly prebúdza, na kríkoch a stromoch badať prvé púčiky, no hlavne môžeme sa tešiť už z rozkvitnutých prvých jarných kvietkov.  Pre nás turistov je to signál na začatie akcie 100 JKM, ktorej podmienky plnenia trvajú od 20.3. do 21.6. či už kolektívne, alebo individuálne. Nejde nám o získanie odznaku, najväčšou výhrou pre mnohých z nás je pobyt v prírode.

    Náš klub túto akciu už dlhoročne otvára na hrade Brekov, nachádzajúci sa v západnom výbežku Vihorlatských vrchov na kopci Klokočina, v nadmorskej výške 280m. Každý účastník si mal možnosť prezrieť zrúcaniny hradu a takisto malé múzeum nachádzajúce sa tesne pod hradom. Nakoniec sme sa všetci stretli pod hradným prístreškom, kde už plápolal oheň na opekanie. Na spestrenie akcie boli pripravené aj súťaže. Dorotka a Grétka Hirjakové a Marko Janok sa potrápili hodom granátov, výborne sa darilo sestrám Ninke a Julke Mackovej a Karinke Poľaškovej v hode šípkami a v tejto disciplíne sa nedali zahanbiť ani ženy. Odmeny si odniesli Piričová Slávka, Gerbocová Milka a Havrilová Milka.

    Aj napriek výstrahám meteorológov pred dažďom sa nás zišlo dokopy 58 účastníkov a to nielen z nášho klubu, no aj z blízkeho okolia a iných susedských klubov. Slabé mrholenie začalo až v poludňajších hodinách a nám zostáva len dúfať, že pokračovanie 100 JKM na kopec Jakovec sa uskutoční za krajšieho počasia.

    Ani jedna z akcií nášho klubu turistov nemá takú dlhú históriu ako zimný januárový výstup na Sninský kameň. Tohto roku sme absolvovali už jeho jubilejný 50-ty ročník.

    Výstupových turisticky značených trás k tejto unikátnej prírodnej pamiatke vo Vihorlatských vrchoch, ktorá dokumentuje sopečný pôvod pohoria, je viacero. Vedú od Morského oka, z Remetských Hámrov, zo Sniny aj zo Zemplínskych Hámrov. My sme si zvolili poslednú možnosť a na štarte pri kameňolome v Zemplínskych Hámroch (425 m n.m) sa nás zišlo 17. V sedle Tri tably (823 m n.m) nás čakal kolega Fero, ktorý výstup absolvoval od Morského oka. V dobrej nálade a plní elánu do nového roka sme vykročili do zasneženej prírody. Snehu s nadmorskou výškou pribúdalo, tešili sme sa z neho a užívali si ho, pretože sa stáva čoraz vzácnejším. V sedle Tri tably sme sa už tradične zastavili na krátku občerstvovaciu prestávku. Hore sme potom išli pekne v husom rade, tí poslední mali výhodu vyšliapaného chodníka. Na vrchole Veľkého  Sninského kameňa sme jubileum oslávili dúškom šampanského a veselým spevom za sprievodu Jožkovej gitary. Povestné výhľady sme si neužili, pretože hore bola veľká oblačnosť, ani sme sa nezdržali dlho, lebo nám začali od zimy krehnúť ruky a nohy. Po vrcholovej fotke pri kríži a zápise do vrcholovej knihy sme sa dali na zostup. Niekoľkí sme si vyšliapali v čerstvom snehu cestičku aj na Malý Sninský kameň (1005 m n.m). Akciu sme ukončili pri čaji a pivku v miestnom hostinci.

    Sninský kameň nesklamal ani tento rok. Príroda dokáže pripraviť pre nás divadlo v každom ročnom období a zakaždým, aj keď sa budeme vracať na rovnaké miesto nespočetne krát. Preto dúfame, že tradícia januárových výstupov na Sninský kameň bude v našom klube pokračovať, kým bude klub existovať.