Po nepríjemných daždivých dňoch konečne nastal deň, hoci nie slnečný, no vhodný na turistiku. A tak sa 13 našich turistov vybralo na nenáročnú túru do obce Davidov, nad ktorou sa v severovýchodnej časti Slanských vrchov nachádza neveľká krasová roklina Zapikan, ktorej názov podľa tunajšieho nárečia znamená zbojník. Komorský potok v rokline povytváral zaujímavé bralá, previsy, vodopády, no žiaľ, v tomto období bez vody.  Cez roklinu sme opatrne  kvôli mokrej šmykľavej lávke prešli na druhý breh, pod obrovský skalný previs s názvom Zapikanova chyža, kde sa údajne v minulosti zapikan úspešne ukrýval pred žandármi.

    Od rokliny sme sa hneď napojili na ŽTZ, ktorou sme pokračovali na vrch Mazolín v nadm. výške 649m. Neodolali sme hubárskej vášni a tak plniac košíčky hubami, sme došli k peknej lúčke s posedeniami.  No odtiaľ začala najťažšia časť našej trasy, keď sme museli nastúpať 250 metrov na 1300 metroch.    No konečne sme dorazili do cieľa. Po krátkom oddychu a odfotení sa pri navŕšených skalách, z ktorých trčia pozostatky vojenskej munície / v týchto horách počas 2.sv. vojny v r. 1944 prebiehali ťažké boje / a tabuli s názvom vrchu, opúšťame toto miesto, no bolo by škoda nezísť asi 200 m nižšie, kde sa nachádza zaujímavý unikát – skala, ktorá napriek svojim obrovským rozmerom je spojená zo zemou iba na pár centimetroch.  Odtiaľ sa vraciame tou istou trasou na lúčku, kde si pri ohníku robíme opekačku. Cestou k autám si ešte obzeráme kopce, zaujmú nás hlavne dvojičky Sorvatka a Cham /Vinička/ a už len návrat domov sýti, spokojní, obťažkaní taškami húb.

    Sitno so svojou nadmorskou výškou 1009 m je najvyšší vrch sopečného pohoria Štiavnické vrchy. Jeho vrchol bol obývaný už v praveku, no niektorí historici tvrdia, že pod názvom Setina sa objavuje už na Ptolemaiovej mape Magma Germania z r. 150 po Kr.

    Tam, do Banskej Štiavnice, nad ktorou sa tento zaujímavý vrch vypína smerovalo 18 našich turistov. Ešte pred príchodom na chatu nachádzajúcu sa nad tajchom Klinger, časť turistov si urobila túru k zrúcaninám Pustého hradu. Ďalší deň sme už všetci spoločne vyrážali za našim cieľom, na Sitno.   Hneď pri chate sme sa napojili na MTZ, smerujúcu do sedla pod Pinkovým vrchom a cez Krížnu sme dorazili až na Tatársku lúku. Odtiaľ na skalnaté výhľadové miesto nám to trvalo už len ¼ h, no kým sme sa dostali až hore, museli sme zdolať 300 kovových schodov. No skalnatá plošina stála za tú námahu. Odtiaľ sme sa presunuli k drevenej vyhliadkovej veži, no žiaľ, tá je pre verejnosť uzavretá. Po dlhšej oddychovej a občerstvovacej pauze pri chate sme sa už uberali smerom k legendami a povesťami opradenému hradu Sitno. Najznámejšia legenda vraví, že v hore spia mocní  sitnianski rytieri tisícročným spánkom. Prebudia sa a prídu na pomoc, keď bude Slovákom najhoršie.  Veľa sa hovorí aj o zakopaných pokladoch a o bráne do pekla. Našťastie, neotvorila sa nám! Už len obrovská skala na ktorej hrad stál a zopár zrúcanín pripomínajú zašlú slávu tohto kamenného hradu, ktorý kedysi slúžil na obranu prístupových ciest k banským mestám. Po čase sme sa dostali na rázcestie, kde sa naše cesty rozišli. Jedna skupina sa vybrala ZTZ do obce Ilija a následne do Banskej Štiavnice. Druhá skupina sa menším oblúkom vrátila na Tatársku lúku a odtiaľ sme pokračovali k Počúvadlianskemu jazeru, popri Evičkinom jazere, cez Štiavnické Bane až k jazeru /tajchu/ Klinger. Odtiaľ sme už síce našu chatu videli, no chvíľu ešte trvalo, kým sme sa k nej vyštverali. Po týchto 25 prejdených km sme sa na druhý deň vybrali do Banskej Štiavnice, ktorej sláva a význam sa zrodili z nerastného bohatstva rúd drahých a farebných kovov, ktoré sa tu ťažili viac ako 1000 rokov. Toto nádherné historické mesto má čo ponúknuť svojim návštevníkom, od banských múzeí, štôlni, kostolov, klopačky, aj drevený pohybujúci sa Betlehem, no najviac sa nám rátal výstup na Banskoštiavnickú Kalváriu na kopci Ostrý vrch. Túto dominantu Štiavnice tvorí 19 kaplniek, 2 kostoly, Sväté schody a súsošie P. Márie pod krížom. Teda bolo čo obdivovať.

    Ráno nás čakala dlhá cesta domov, všetci sme došli šťastlivo a hlavne spokojní a nabití pozitívnou energiou.

    Liptov ponúka veľmi veľa možností na turistické aktivity. Jednou z nich je aj veľmi známy okruh Prosieckou a Kvačianskou dolinou. V našej 4 – dňovej akcii prebiehajúcej v dňoch 29.8. – 1.9. práve tento okruh sme mali v pláne. Ubytovanie sme mali zabezpečené v obci Kvačany, blízko turistickej trasy smerujúcej do ústia Prosieckej doliny, ktorá nás hneď v úvode očarila kaňonom a skalnými útvarmi. Pri rázcestníku Vidové  sme neodolali odbočiť ku kaňonu s 15 m vodopádom Červené piesky, aj keď sme si uvedomovali, že pre nadmerné sucho bude vodopád bez vody. A tak aj bolo. Zo skál padali iba kvapôčky vody. Pokračovali sme ďalšou tiesňavou pomáhajúc si reťazami a lezúc po kovových rebríkoch. Medzi týmito bralami sa natíska otázka, ako mohli tade v minulosti prechádzať vozy zvážajúce seno po moste, z ktorého dnes už zostali len 3 železné trámy.  Pred krasovou planinou Svorad sa traja naši turisti rozhodli prejsť cez vrch Prosečné, my sme pokračovali do obce Veľké Borové, kde sme si v reštaurácii dopriali obed a doplnili tekutiny v tejto horúčave. Cez tiesňavu Borovianka sme sa už dostali na Oblazy, kde na sútoku Hutianky a Borovianky už v prvej polovici 19. stor. vznikli mlyny pri ceste, spájajúcou Liptov s Oravou a Poľskom. Žiaľ, táto technická pamiatka bola sčasti poškodená pred rokom vodným živlom. Po krátkej pauze v tejto zaujímavej lokalite sme už pokračovali Kvačianskou dolinou, v ktorej výhľadové plošiny ponúkajú pekné výhľady na náprotivné skalné masívy a do hĺbok roklín. Aj na tejto trase je pre nás nepredstaviteľná skutočnosť, že aj táto cesta v 60 tých rokoch ešte bola zjazdná pre osobnú a nákladnú dopravu, no počiatky cesty siahajú až do r. 1849, keď chodník rozšírili ruskí vojaci idúci na pomoc rakúskemu cisárovi. A už sa dostávame do ústia doliny a následne do Kvačian k vile Včielka.

    V ďalší deň nás čakala oveľa náročnejšia, aj keď dĺžkou kratšia túra a to na 1805 m vysoký Sivý vrch.  Naši vodiči nás vyviezli k horárni nad obcou Huty a odtiaľ sme už pokračovali strmo po hore poznačenej kalamitou, chvíľu v tieni stromov, chvíľu po spaľujúcom slnku až na Bielu skalu a cez kosodrevinu k skalnému mestu v Radových skalách. Je to nádherná časť trasy cez bizarné skalné tvary, skalné veže, kde už musíme využívať aj reťaze. No vrchol nás za námahu odmenil krásnymi výhľadmi na Západné Tatry, Oravu, Liptov a Bobroveckú dolinu. Po dostatočnom oddychu sme si spiatočnú trasu zvolili cez 1764 m vysokú Ostrú do sedla Predúvratie, kde si jedna skupinka zvolila dlhšiu trasu cez Babky /1566 m.n.m./ a následne cyklo trasou až do Kvačian, my ostatní sme odbočili k chate Pod Náružím, kde sme si ovlažili hrdlá pivkom. Trasu sme ukončili v Bobroveckej Vápenici, kde sme počkali na našich vodičov. Ešte večerné osvieženie sa v kadi v Liptovskom Jáne a deň sme úspešne ukončili.     4 dni ubehli ako voda a 28 turistov sa už chystalo domov. No cestou sa  každé osadenstvo auta  rozhodlo či pre Liptovský hrad, Čereňovú skalu, kúpele Lúčky, okúpanie sa v prírodnom jazierku Kalameny, alebo osviežiť sa vo vodách Liptovskej Mary.

    Za zmienku stojí ešte trasa do skalného mesta Dreveník, nachádzajúci sa pod Spišským hradom, ktorý sme navštívili v prvý deň cestou do Kvačian. Zišli sme až k skalným útvarom do rokliny s priliehavým názvom „Peklo“. Stálo to zato.

    Neveľký kamenný hrádok stojaci nad obcou Obišovce vznikol pravdepodobne v 13. stor. a vybudovali ho šľachtici z Drienova z rodu Abovcov. V historických listinách sa tento hrádok spomína aj ako castrum Somos, teda hrad Drienov a počas celej jeho existencie ho vlastnila len jedna šľachtická rodina.

    My sme sa k ruinám tohto hrádku, ktorý zanikol zhruba v 15. stor. vydali z obce Obišovce. Už na vlakovej stanici sme videli veľkú šípku označujúcu smer na hrad, no my sme si z viacerých variant vybrali inú trasu. Že to bola azda tá najhoršia, to sme zistili, až keď sme z asfaltovej cesty vstúpili do lesa. No šťastne sme dorazili, popozerali ruiny a naspäť sme sa už vrátili pohodlnou lúčnou cestou. Našim ďalším cieľom dnešnej túry z tejto obce bolo vrcholové výhľadové bralo Skalka, ku ktorej sme sa dostali lesným chodníkom v príjemnom chládku k smerovníku Skalka odbočka a odtiaľ na vrchol to už bolo len 10 minút. Bralo tvoriace sústavu skalných veží nachádzajúce sa medzi Veľkou Lodinou a Kysakom poskytuje hlavne pohľad do hĺbky údolia Hornádu. Tu sme si urobili dlhšiu pauzu na oddych a po ňom sme sa už uberali k ďalšiemu bodu a to Kašajovka. Prístrešok na okraji lúčky sme nevyužili a pokračovali sme k táboru mládeže Brezie, kde sme sa už napojili na ČTZ Cesty hrdinov SNP a po nej sme súbežne s riekou Hornád dorazili až do Kysaku na vlakovú stanicu.

    Tejto síce 18 km, no nenáročnej pohodovej túry sa zúčastnilo 8 turistov, ktorí zažili príjemný deň, navštívili pekné zaujímavé miesta, ktoré nenavštevujú davy turistov. O to viac sme si užili relax a pohodu v prírode.

    Slanské vrchy ponúkajú veľa možností na nenáročnú turistiku vďaka náučným chodníkom, ktoré vybudovali obce ležiace na ich úpätí. Jedným z nich je aj Lesný náučný chodník Herlica nad obcou Petrovce. Jeho 15 informačných tabúľ nás oboznámi nielen s problematikou lesníctva a prírodovedy, ale aj s históriou partizánskeho odboja v tejto lokalite.

    Túru sme začínali na rázcestí Pod Hrbom (480 m n.m) na úpätí Oblíka, kde sme nechali zaparkované naše auto. Len pár metrov odtiaľto je vstupná brána NCH. Hneď pri nej je tabuľa, ktorá nás informuje o technických parametroch NCH a za ňou nasledujú ďalšie, z ktorých sa dozvedáme o histórii vzniku 2. svetovej vojny, o jej priebehu v Šarišsko-zemplínskej župe a formovaní protifašistického odboja na východnom Slovensku. Potom sme sa ponorili do príjemného chládku lesného chodníka, cestou sme míňali studničku až sme došli na lokalitu Za Harbom, kde stojí zrekonštruovaná zemľanka partizánskej skupiny Čapajev. Ďalšou zaujímavou zastávkou bola vyvýšenina Herlica (Hrdlička ) pod Lysou, na ktorej v čase vojny bola pozorovateľňa partizánov. Dnes je na nej menšia vyhliadková veža s panoramatickou mapou okolia a je po nej pomenovaný aj NCH. Po kratšej občerstvovacej prestávke sme pokračovali nad lúku pod Lysou (680 m n.m), kde je ďalší zrekonštruovaný partizánsky bunker. Na celom náučnom chodníku je viacero miest s posedením, kde sa dá oddýchnuť, pokochať sa výhľadmi, či poopekať. My sme si túto relaxačnú aktivitu nechali na záver túry pri jazere Zlatá studňa (500 m n.m). V romantickom prostredí a príjemnom chládku nám dobre padla chvíľa oddychu pred posledným úsekom cesty. Čakala nás už len 5 km trasa po lesnej asfaltke k nášmu autu.

    Prešli sme 12 km, čo nie je veľa, ale sme strávili sme deň príjemnou prechádzkou a veľa sme sa pritom dozvedeli. Musíme si ceniť to, že my na tieto miesta chodíme oddychovať, zatiaľ čo naši predkovia tu ťažko bojovali a mnohí položili pritom aj svoje životy.

    Nadišiel deň, keď sme znova vyrážali na 4 – dňovú akciu, tentokrát do našich veľhôr, Vysokých Tatier. V Tatranskej Lomnici v ubytovni Jarka v podvečerných hodinách sme zvažovali túry, vhodné na nasledujúci deň, keďže meteorológovia predpovedali v určitých hodinách dážď. Piati naši turisti si zvolili prechod z Malej do Veľkej Studenej doliny cez Priečne sedlo, nachádzajúce sa vo výške 2 353 m.n.m. Vyšli na Hrebienok, popri Zámkovského chate pokračovali na Téryho chatu a odtiaľ k rázcestiu Pod Sedielkom. Už len prechod Priečnym sedlom, ktorý je exponovaný a istený reťazami. No predpoveď počasia sa vyplnila a dážď sprevádzaný silným krupobitím ich zastihol v časti, kde sa nachádza ferrata. Keď krupobitie ustálo, v hmle a daždi pokračovali na Zbojnícku chatu, odtiaľ chodníkom zaliatym stekajúcou vodou cez Hrebienok až  do Starého Smokovca.

    Druhá skupinka mala šťastie. Zo Skalnatého plesa magistrálou na Zámkovského chatu a Hrebienok sa dažďu vyhli. Dve naše členky takéto šťastie nemali. Tie sa vybrali z Tatranskej Lomnice ku Štartu, odtiaľ pokračovali na Folvársku poľanu a cez sedlo Pod Malou Svišťovkou na Skalnaté pleso. No lejak a krupobitie ich zastihol práve v sedle. Pod stromom prečkali to najhoršie a na Skalnaté pleso došli po chodníku, s ktorého sa za pár minút stal potok.

    Na druhý deň veriac, že už k nám bude počasie milostivé /a aj bolo/, sme sa vybrali do Ždiaru a cez Monkovú dolinu, ktorá meno dostala podľa kedysi rozšíreného ždiarskeho priezviska Monka, pokračovali do Širokého sedla. Chodník v skalnatom teréne Monkovej doliny lemovali nádherné kvety rôzneho druhu, ktoré zaujali skôr ženskú časť skupinky. Bolo čo obdivovať, veď v celých Tatrách sa môžeme tešiť kráse takmer 1 400 druhov kvetov, ktoré boli predmetom záujmu bádateľov rastlinstva už od 17. stor. Podľa historických údajov o bohatej flóre vedel aj kamaldulský mních brat Cyprián z Červeného Kláštora, ktorý poznával a zbieral liečivé byliny v Širokom sedle a jeho okolí v rokoch 1 766 – 68. Keď sme sa dosť pokochali panorámou Tatier, uberali sme sa ďalej do Kopského sedla a popri Veľkom Bielom plese až na chatu Plesnivec. Dobre padla oddychová pauza pri chladenom pivku a túru sme ukončili v Tatranskej Kotline.

    A už len návrat domov, hoc trochu unavení na tele, no oddýchnutí na duši. A že sme zmokli?  S tým musíme rátať, veď vieme, že počasie v Tatrách je nevyspytateľné.

    Nastal deň, keď sa 17 našich členov natlačilo aj so svojou batožinou do mikrobusa a vyrazili do obce Litmanová. Do obce, v ktorej sme mali zabezpečené ubytovanie a ktorá sa stala východiskom na naše plánované túry, ktoré boli ohrozené nepriaznivou predpoveďou počasia.

     V noci pršalo, no ráno sme už kráčali k obci Jarabina  za slnečného počasia. Vstúpili sme do rokliny, ktorú miestni nazývajú Medžipece a s kovovej plošiny na skale sme si prezreli krútňavové misy a prielom, ktorý vytvorili za stáročia vody Malého Lipníka. Kovovými schodmi sme zišli do prielomu,  pokračovali popri potoku, čerstvo pokosenej lúke, lesíkom popri pekne upravenej  Mariánskej studničke a kaplnke v Háji, cez výhľadový vrchol Diablovej skaly, horskými lúkami, cez sedlo Čierťiaž k ďalšiemu nášmu cieľu nachádzajúcemu sa na slovensko - poľskej hranici.   K vrchu Eliašovka / Gora Eliaszowka /, ktorý je svojou výškou 1023 m najvyšším vrchom Ľubovnianskej vrchoviny. Cestou nám aj trochu popršalo, no na vrch sme dorazili za slnečného počasia, takže aj výhľady z vyhliadkovej veže boli perfektné. Po oddychovej pauze sme sa kúsok vrátili naspäť, aby sme sa napojili na chodník smerujúci na horu Zvir nad Litmanovou, ktorá sa po zjaveniach P. Márie stala pútnickým miestom. V tejto oddychovej tichej zóne určenej na modlitby a rozjímanie sme zotrvali dlhšie, pretože to už bola posledná zastávka našej trasy.

     Našou ďalšou plánovanou túrou bol vrch Vysoké skalky / Wysoka/ s nadm. výškou 1050 m, nachádzajúci sa na poľskej strane a je najvyšším vrchom Pienin. Z obce Litmanová sme sa uberali k sedlu Rozdiel, no využili sme skratku a stále po slovensko – poľskej hranici sme pokračovali do sedla Pod Vysokými skalkami. Aká bola naša radosť, keď sme sa stretli s našimi známymi turistami s 1. michalovského klubu, ktorí robili tú istú trasu, len opačným smerom. Tešiac sa z pohľadov na okolité kopce, skalné útvary, na horské lúky s pasúcimi  sa ovečkami sme dorazili do sedla a tu začala zaťažkávacia skúška po prudko stúpajúcom kamenisto-blatistom teréne, na niektorých exponovaných miestach aj po kovových schodoch na vrcholovú plošinu Wysokej, preplnenej davom ľudí. Našťastie sa to po chvíli uvoľnilo a my sme si mohli urobiť foto s Tatrami a Tromi korunami v pozadí. Vrátili sme sa späť do sedla a po poľskej strane prechádzajúc aj roklinou Wawoz Homole sme dorazili do dedinky Jaworki a cez osadu Biala Woda až do sedla Rozdiel. Táto časť trasy popri skalách, potôčikoch či lúkach zo salašmi sa nám veľmi páčila a trasu sme ukončili v Litmanovej.

     Nastal deň odchodu a po vzájomnej dohode sme sa cestou domov zastavili pri Mníchovom prameni, odkiaľ vedie kratší neznačený chodník k monumentálnej  skale „Spiaci mních“. Táto kultová skala nesie znaky spracovania ľudskou rukou a mohla slúžiť duchovným potrebám ľudí v praveku, no aj obradov božstiev Keltov, či starých Slovanov.  A už len šťastný návrat domov autobusom.

     Čo dodať na záver? Zažili sme pekný víkend v lokalite, ktorá je nám trochu „od ruky“, prešli a videli sme nové zaujímavé miesta a k tejto nádhernej prírode už len dodať: Vďaka Ti Pane, lebo vznešené sú Tvoje diela a všetko si múdro urobil...

        Hrad Čičva (205 m n.m) sa vypína nad obcou Sedliská vo vranovskom okrese. Bol postavený v r. 1309-1316 a plnil funkciu strážneho hradu na obchodnej ceste do Poľska. Vlastnili ho viaceré šľachtické rody, medzi inými aj krvavá grófka Alžbeta Báthoryová. Preslávil sa aj knihou lží a luhárov zo 16. stor. Hrad bol poškodený počas posledného Rákoczyho povstania v r. 1711 a odvtedy je zrúcaninou. Je národnou kultúrnou pamiatkou a o jeho záchranu sa snaží OZ Pro futuro hradu Čičva.

    Práve hradný kopec bol naším prvým cieľom na dnešnej túre. Z parkoviska pod ním sme sa vydali strmo hore popri cintoríne, na ktorom sú pochovaní aj poslední majitelia hradu z rodu Barkóczy. Cestou sme míňali objekt neorománskej hrobky z r. 1909, v ktorej však nebol nikdy nikto pochovaný a v súčasnosti je v rekonštrukcii. Po obhliadke areálu hradu a širokého okolia sme pokračovali zelenou TZ smerom na Chatu PZ Čičva a Dubinu. Trasa bola miestami dobrodružná, pretože turistické značenie bolo zanedbané alebo chýbalo úplne, takže sme sa predierali zarastenými úsekmi a hľadali značky. No nakoniec sme sa úspešne vymotali z problémov a po príjemnej lesnej ceste popod Lysú horu sme došli na rázcestie Dubina (280 m n.m). Dobre nám padla obedňajšia pauza a chvíľa odpočinku v chládku. Posledný úsek cesty cez Chrasť (280 m n.m) a Horu (239 m n.m) sme išli otvoreným terénom s peknými výhľadmi od Vihorlatu až po Slanské vrchy. Poslednou našou zastávkou bolo odpočinkové miesto Tri kríže nad mestom Vranov nad Topľou.

    Príjemnú nenáročnú 14 km dlhú túru v ideálnom teplom počasí sme zavŕšili chladným pivkom a autobusom sme sa vrátili späť k nášmu autu v Sedliskách. Škoda len, že nás bolo opäť len päť.

     Lysá Stráž, kužeľovitý kopec vulkanického pôvodu a jeho okolie sa už v dávnej minulosti stalo domovom pre tzv. ľud východoslovenských mohýl, ktorí ako pastieri a roľníci putovali v dobe eneolitu po hrebeňoch Karpát a takisto sa objavili staroveké sídliská z doby bronzovej, Gávskej kultúry z Halštatu, ale aj z doby starých Slovanov. Tento kopec, ktorý je dominantou Veľkého Šariša sme sa rozhodli zdolať aj my, deviati turisti. Vyrážali sme z obce Fintice, od starého kameňolomu, kde sme odparkovali autá a po 10 min. chôdzi po ceste sme odbočili na žltú TZ smer s. Stráže. Úvodná časť túry nás trochu rozladila, lebo trasa bola úplne zdevastovaná od ťažby dreva. Našťastie to bol krátky úsek a potom už trasa pokračovala príjemným lesným chodníkom, či lesnou cestou za počasia, ako stvoreného na turistiku. Pri s. Stráže sme vyšli z lesa na lúku a čo je našim najväčším zážitkom? Keď sa nám nečakane ukáže panoráma Tatier. A z tejto lúky sme ich mohli obdivovať. Cestou sme sa zastavili pri upravenej studničke Zimná studňa, ktorej okolie s krížom, ohniskom a posedením nás milo prekvapilo. Od smerovníka Pod Lysou Strážou, nad dedinkami Záhradné a Terňa nás čakal, no zároveň aj náročnejší úsek zo stúpaním až na Lysú Stráž /696 m.n.m./. Tu sme si pri drevenom vrcholovom kríži v tráve plnej voňavých lúčnych kvetov posedeli a oddýchli. Na tomto mieste sú ešte zvyšky betónového základu pre výťah, ktorý pred 2. sv. vojnou využívali nadšenci bezmotorového lietania. Tou istou trasou sme sa vracali naspäť. Keďže sme mali časovú rezervu, neznačenou skratkou sme sa dostali na modrú TZ, ktorá vedie z Fintíc na ďalšiu krajinnú dominantu – Stráž. Zase nás čakalo prudšie stúpanie serpentínami nahor, kde v nadm. výške 739 m sa okrem železobetónovej vysielacej veže nachádza aj vrcholový kríž a socha sv. Floriána. Výhľady na Šarišský hrad, okolitú krajinu i pohoria sme si dopriali pri spiatočnej ceste z vyhliadky pod Strážou. A už len pohodový chodník lesom do Fintíc k autám a zastavenie sa na zaslúžené chladené pivko.

    Kopec Krivoštianka, nachádzajúci sa na hrebeni Humenských vrchov je častým cieľom našich vychádzok. Nielen skupín, ale aj jednotlivcov. Veď akoby nie, keď ho máme priamo „pred nosom“. V nedeľu ráno naše kroky zase viedli na tento vrchol a to v rámci pokračovania 100 JKM.  Apríl sa nám predvádza v plnej paráde, hlavne chladom a vetrom. Ináč to nebolo ani teraz, no našťastie pod vrcholom pri prístrešku  sme vietor necítili. Každý má tú svoju obľúbenú trasu na výstup, či už neoficiálnu modrú, či značenú zelenú, aj tak si každý prišiel na svoje v tomto jarnom období, kedy sa všetko zelenie a kvitne, no najviac nás tešil pohľad na zakvitnuté vzácne vstavače purpurové, hojne sa vyskytujúce hlavne popri zelenej trase. Pri prístrešku už horel ohník nielen na zahriatie, ale aj na opekanie. Dobre padlo stretnutie sa zo známymi turistami, veď len z 1. michalovského klubu akciu podporila početná skupinka.

    Ako je už na týchto akciách zvykom, nechýbali ani súťaže. V hode šípkami na terč z detí si najlepšie počínali Vilko Granát, Júlia Macková a Nina Macková. Veríme, že im malá pozornosť urobila radosť. Súťaž v pľuvaní hrachu do diaľky nebola len o výhre, najmä o zábave a smiechu, ktorá táto disciplína vyvolala. Blahoželáme M. Cimprichovi a J. Kovaľovej, ktorí si ako najlepší „vypľuvali“ aj cenu.

    Pri spiatočnej ceste si zase každý zvolil svoju trasu. Humenčania sa vracali cez Jasenovský hrad, naši 3 turisti si trasu predlžili cez Kráľovú studienku a michalovskí turisti sa ešte zastavili pri Grófkinom kríži. Vďaka organizátorom, ale aj počasiu sme zažili príjemný deň v kruhu známych a že to bola vydarená akcia, svedčí o tom aj počet 55 zúčastnených.

     Tešíme sa na Belovarku!

    Výstup sme začínali v Krivošťanoch. Po provizórne vyznačenej trase obchádzajúcej ohradené pasienky sme sa dostali k studničke Belovarka. Zotreli sme si pot z čela a po krátkej občerstvovacej prestávke sme pokračovali ďalej smerom ku Kráľovej studničke. Asi po 15 min sme už boli na odbočke k Jakovcu. Pred nami bol najťažší úsek cesty, cca 300 m kolmo na vrstevnice s prevýšením 110 m. Na vrchole nás vítal príjemný vánok a pekné výhľady na južný horizont. Postupne sa nás tu zišlo okolo 45. Popri opekaní a priateľských rozhovoroch nám čas ubiehal veľmi rýchlo. Spiatočnú cestu si niektorí z nás zvolili totožnú s výstupovou, niektorí sa rozhodli vrátiť na Belovarku lesnou cestou priamo z vrcholu Jakovca.

    Osviežujúca voda zo studničky ukončila naše dnešné putovanie. Nabrali sme si z nej aj do zásoby a posledný úsek cesty dole do Krivoštian sme už hravo zvládli.

    Každoročne rozbiehame jarnú turistickú sezónu akciou 100 Jarných kilometrov. V jej úvode sa tradične stretávame pod Brekovským hradom. Tohto roku sa nás tu zišlo okolo 60, a to nielen členovia nášho klubu, ale aj naši kolegovia z Michaloviec a Humenného a pridať sa mohla aj široká verejnosť.

    Väčšina z nás vystúpila na hrad z obce Brekov, či zo Strážskeho pešo. No niektorí oprášili svoje bicykle a dorazili na dvoch kolesách. Turisti z Humenného si výstup vyšperkovali 4-hodinovou túrou z hradu Čičva. Počasie nám prialo, bolo príjemné slnečné počasie, dokonca bez povestného brekovského vetra. Popri opekačke a družnej debate sme si trochu aj zasúťažili. Ženy si zmerali svoju šikovnosť v hode šípkami na terč. Najviac sa darilo Mirke Hreškovej, Adi Osovej a Ivke Hudákovej, ktoré obsadili prvé tri miesta. Mrzí nás len slabá účasť detí, takže v hode šípkami v detskej kategórii Julka Macková nemala konkurenciu a suverénne zvíťazila. Naše najmladšie členky, takmer dvojročné dvojičky Grétka a Dorotka, sa do súťaže ešte nezapojili, ale teší nás, že aj zásluhou svojich rodičov vylepšili vekový priemer členov nášho klubu. A dúfame, budú dobrou inšpiráciou aj pre ďalších mladých, aby sa k nám pripojili. Veď čo môže byť príjemnejšie ako stráviť čas v prírode, užiť si čerstvý vzduch, spoločnosť priateľov rovnakého zmýšľania a posilniť tak telo i dušu.

    Do videnia o dva týždne na Jakovci!

    Dňa 8. 3. 2024 sa v priestoroch Park Pabu uskutočnila výročná členská schôdza KST Chemko Strážske za účasti 46 členov. Pozvanie prijal aj predseda RR KST Ivan Ballo a primátor mesta Strážske Patrik Magdoško. Na schôdzi, ktorú viedol člen výboru Miroslav Kačur sa zhodnotil rok 2023 a schválil plán aktivít a rozpočet na rok 2024.

    Pri príležitosti životného jubilea členovia Dušan Kovaľ a Jozef Karafa si prevzali Ďakovné listy a záver patril prítomným ženám, ktorým chlapi zablahoželali k sviatku MDŽ a obdarovali ich sladkosťou a milé prekvapenie pre nich nachystal aj náš člen Vlado v podobe kytičiek tulipánov.

    Po oficiálnej časti sme si ešte posedeli pri chutnom guľáši, pohári  vínka a sladkých koláčikoch, ktoré pre všetých s láskou upiekli naše členky Monika, Katka, Iveta a Janka.

    Je začiatok nového roka 2024 a náš KST zahájil  tohtoročnú turistickú sezónu zimným výstupom na Sninský kameň. Začíname v Zemplínskych Hámroch, v obci, ktorú založil Jozef Rholl v roku 1809 kvôli ťažbe a spracovaniu železnej rudy. Nad touto obcou, s počiatočným názvom Rhollová Huta sa týči Sninský kameň, dominanta Vihorlatského pohoria. Autá sme zaparkovali na konci dediny, po zastrešenej lávke sme prešli cez Čierny potok a pokračovali lesom žltou turist. značkou.  Už v obci bol pár centimetrový poprašok snehu, tak sme verili, že vo vyšších polohách ho bude viac. Prvú zastávku sme si dopriali pri dominantnej Janíčkovej skale, v ktorej bol objavený výnimočný úkaz – 2 jaskyne po stromových pozostatkoch.  Nesú názov Pokladníkova jaskyňa a Jaskyňa v Janíčkovej skale. Zopár jednotlivcov, ktorí pokračovali po žltej trase si ich obzrelo a ostatní išli lesnou cestou až k ďalšej  zastávke v sedle Tri Tably, kde sme si pri smerovníku, informačných tabuliach o Vihorlatskom pohorí a pri lavičkách dopriali krátky oddych. No azda každý sa zastaví pri skale, do ktorej sochár Ladislav Staňo v r. 2012 vytesal postavu čerta. Inšpirovala ho jedna s povestí, keď kedysi dávno na Gazdorani nad Starinou na obrovskej skale sídlili traja čerti. Keď sa z jedného krívajúceho ostatní stále smiali, ten sa nahneval, zdvihol skalu a odhodil až za Sninu. Pri dopade sa rozlomila na dvoje. To sú dnešné Sninské kamene!?. Od sedla trasa trvala už len 30 minút, čo sme v polmetrovom snehu, našťastie zamrznutom, v pohode zvládli. Najprv sme vystúpili na Veľký Sninský kameň, pri vrcholovom kríži urobili spoločné foto a presunuli sa na Malý Sninský kameň, kde bola opatrnosť namieste kvôli zľadovatelému snehu. Tieto obrovské skalné útvary vulkanického pôvodu vo výške 1006 m.n.m. sú od roku 1982 vyhlásené za prírodné pamiatky. Hmla nám prekazila výhľady do diaľok, no na vrcholoch to nebolo až také zlé. Potešili nás bielou inovaťou pocukrované kríky a vrcholky stromov. Pod skalami sme sa zdržali o niečo dlhšie, aj keď teplomer ukazoval -6°, posilnili sme sa jedlom, dopili teplý čaj, dojedli ešte vianočné koláčiky a pobrali sme sa naspäť. Niektorí po tej istej trase, dvaja zišli strmšou zelenou trasou a štyria pokračovali červenou trasou smerom na Jedlinky k rašelinisku Hybkaňa, popri Kotlíku k rašelinisku Postávka, až na parkovisko.
    Prvú novoročnú akciu sme ukončili úspešne, všetci 15 zúčastnení boli nadmieru s akciou spokojní a mohli sme skonštatovať, že Sninský kameň nás svojou krásou opäť nesklamal.
    Dovidenia na Krivoštianke 11. februára.